Ruská práčka značky Troika

Paul Radu (OCCRP), Pavla Holcová, Jakub Šimák (investigace.cz), Katarína Jánošíková (ICJK)

V súčasnom Rusku vo veľkom tunelujú štátny rozpočet. Verejné peniaze odlievajú prostredníctvom účelovo predražených štátnych zákaziek, daňových podvodov alebo platieb za fiktívne služby. Okrádanie štátu a daňových poplatníkov dosiahlo takú úroveň, že sprísnili pravidlá, podľa ktorých je možné z Ruska vyvážať peniaze do zahraničia. Obmedzujúce pravidlá však neplatia pre všetkých. Mocní prominenti režimu – takzvaná verchuška – ich dokážu obchádzať a časť ukradnutých peňazí končí aj na Slovensku.

Ako sa perú peniaze

Ak chcete z autoritárskej krajiny nelegálne vyviezť desiatky alebo stovky miliónov dolárov, jeden či dvaja podplatení úradníci vám stačiť nebudú. Vtedy prichádzajú na rad finanční kúzelníci, ktorí dokážu vytvoriť komplikované finančné schémy naprieč kontinentami. Jedným z nich je Ruben Vardanyan, autor takzvanej “Ruskej práčky značky Troika”.

Podnikateľ arménskeho pôvodu Ruben Vardanyan je uhladenejšou verziou ruského oligarchu. Globálne úspešný investičný bankár vystupuje distingvovane, prevádzkuje niekoľko charitatívnych organizácií a môže sa pochváliť dobrými známosťami vrátane Georga Clooneyho či princa Charlesa. V roku 2001 bol časopisom Fortune označený za jednu z “25 vychádzajúcich hviezd novej generácie”. Jeho majetok odhadujú na 98 miliárd dolárov.

Vardanyan sa narodil v roku 1968 v Jerevane, hlavnom meste Arménska. Vyštudoval ekonómiu na moskovskej Lomonosovovej univerzite. Svoje ekonomické vzdelanie ďalej prehlboval na najprestížnejších univerzitách ako Harvard, Yale a Stanford. Od roku 1991 začal pracovať v investičnej banke Troika Dialog, v ktorej neskôr pôsobil ako jej riaditeľ. V roku 2012 ju kúpila ruská Sberbank, v ktorej sa stal členom predsedníctva. V roku 2006 založil Moskovskú školu managementu Skolkovo. V rodnom Arménsku je považovaný za jedného z najvplyvnejších mecenášov a filantropov. Je činný vo viacerých charitatívnych organizáciách, ktoré mu v kombinácii s kariérou investičného bankára otvorili dvere do sveta celebrít.

Ruben Vardany, zdroj Wikipedia

Peniaze nestačí z krajiny vyviezť, následne ich treba aj zlegalizovať. Práve Vardanyanova investičná banka Troika Dialog umožnila ľuďom z prostredia organizovaného zločinu a podvodníkom ich špinavé zisky vyprať. Názov banky dal meno aj samotnej schéme – Ruská práčka značky Troika. Investigatívni novinári z OCCRP (Organized Crime and Corruption Reporting Project) vypátrali, ako práčka na špinavé peniaze fungovala a odhalili finančné podvody, ktoré ju mali zásobovať peniazmi.

Práčka značky Troika často slúžila aj ako nástroj utajovaných investícií, ako schéma na vyhýbanie sa plateniu daní, či fond na vyplácanie úplatkov. Mocní a bohatí Rusi ju využívali na tajné nákupy akcií štátnych energetických firiem ako Gazprom, Rosneft alebo RAO. Peniaze z práčky Troika používali na nákupy nehnuteľností vo Veľkej Británii,

Španielsku alebo v Čiernej Hore, na kúpu luxusných jácht alebo umeleckých predmetov, ale aj na zaplatenie lekárskych či kozmetických zákrokov, vstupeniek na futbalové zápasy či pokrytie školného na prestížnych západných univerzitách.

Súbor dát ukazuje okrem bankových transakcií aj tisíce emailov, zmlúv a ďalších firemných dokumentov.

Väčšina dokumentov pochádza z litovskej banky Ukio, ktorá v roku 2013 prišla o bankovú licenciu, pretože nenahlásila kontrolnému úradu podozrivé bankové operácie a tým napomáhala praniu peňazí. Ukio hrá v ruskej práčke značky Troika prominentnú rolu: viac ako polovica firiem, ktoré podvodnú schému tvoria, mala svoje účty zriadené práve v tejto banke – na mená nič netušiacich nastrčených majiteľov a konateľov firiem.

Na prvý pohľad nemá Ruben Vardanyan s Arménom Ustanyanom nič spoločné. Teda okrem arménskeho pôvodu.

Vardanyan pravidelne reční na Svetovom ekonomickom fóre v Davose, každoročne prispieva miliónmi dolárov na rôzne sociálne a filantropické projekty v rodnom Arménsku aj vo svete. Ustanyan je oproti nemu sezónnym robotníkom. Keď práve nerenovuje cudzie byty v Moskve, býva v studenom byte v severoarménskom mestečku, ktorý zdieľa so svojou ženou a rodičmi.

Odlišné životné dráhy sa však pretínajú pri podpisoch Ustanyana na právnych dokumentoch, ktoré vraj nikdy nepodpísal. Dokumenty sa týkajú Vardanyanovej investičnej banky Troika Dialog, a tým pádom aj multimiliardovej finančnej schémy, ktorú Vardanyan vymyslel pre vybranú skupinu najvyšších poschodí ruskej smotánky. Tajný peňazovod zásoboval priateľov Putina aj mocných oligarchov. Organizovanému zločinu potom umožnil preprať nevídané sumy špinavých peňazí.

Ustanyanovo meno, podpis a kópia pasu figurujú v bankových dokumentoch v kľúčovej offshorovej firme, ktorú založila Vardanyanova súkromná investičná banka Troika Dialog, mimochodom, najväčšia svojho druhu v Rusku. Táto offshorová firma bola jednou z osemdesiatky podobných spoločností založených v daňových rajoch, ktoré dohromady tvorili komplikovanú finančnú štruktúru. Cez ne v rokoch 2006 – 2012 prelievali miliardy eur z Ruska. Počas týchto šiestich rokov natieklo do “ruskej práčky značky Troika” viac ako 3,8 miliárd eur, z ktorých sa okolo 3,5 miliardy vypralo – teda legalizovalo. Na týchto transakciách sa podieľali aj zavedené banky ako napríklad Raiffeisen, Commerzbank AG, Deutsche Bank či JPMorgan Chase. Osemdesiatka offshorových firiem si vzájomne medzi sebou posielala finančné obnosy v celkovej výške 19 miliárd eur, aby čo najdokonalejšie zastreli pôvod často nelegálnych peňazí.

Vardanyan bol zakladateľom, výkonným riaditeľom aj najväčším akcionárom banky Troika Dialog. Túto banku viedol v dobe, keď vrcholili podvodné operácie ním riadenej “ruskej práčky”. Je paradoxné, že práve v tej dobe si vybudoval reputáciu ako jeden z najprozápadnejších a najprogresívnejších ruských oligarchov, ktorý sa snažil zlepšiť podnikateľské prostredie v Rusku.

Trochu iná banka

Najnáročnejšou výzvou Vardanyanovej finančnej odysey bol presun peňazí z daňových rajov do stabilných západných ekonomík. Na to sú potrebné banky. Tie by síce mali dodržiavať prísne, zákonom dané pravidlá proti praniu špinavých peňazí, no keď chcú, vedia nad podozrivými platbami prižmúriť oči. Vo chvíli, keď platba pristane na účte firmy v európskej alebo americkej jurisdikcii, je vyhraté. Ukradnuté peniaze, pôvodne určené na zlepšenie životných podmienok v Rusku, sú legalizované. Konečne môžu poslúžiť svojim pánom pre ich radosti, vášne a neresti.

Plne funkčná práčka značky Troika stojí na štyroch základných pilieroch: na banke, ktorá dokáže nad najrôznejšími extravagantnými platbami privrieť oko a nenahlásiť ich kontrolnému úradu; na spleti offshorových firiem, ktoré si v banke otvoria účty; na nastrčených riaditeľoch a konateľoch firiem, ktorí o svojom účinkovaní vôbec nemusia tušiť a na firmách, ktoré sa živia tým, že rýchlo zakladajú alebo likvidujú offshorové spoločnosti.

O všetky tieto piliere sa starala Vardanyanova investičná banka, ktorá podľa dokumentov, ktoré máme k dispozícii, riadila toky peňazí a vytvárala zdanie reálneho podnikania. Jeho banka Troika Dialog fungovala od roku 1992, keď bola založená, až do roku 2012, keď ju kúpila ruská Sberbank.

Ako každá iná investičná banka, aj Troika sa starala o akcie, emitovala dlhopisy, upisovala úvery a radila v oblasti fúzií a akvizícií. Okrem štandardných obchodov ale Troika vytvorila aj celý paralelný systém.

Hlavným mechanizmom bolo pranie peňazí na základe obchodovania. Schránkové firmy vytvorili tisíce fiktívnych faktúr za neexistujúci tovar a služby, ktoré mali nakupovať ďalšie firmy v reťazci. Tieto obchodné aktivity sa odohrávali medzi spoločnosťami, ktoré existovali len na papieri s nastrčenými majiteľmi. Fiktívne platby tak prebiehali napríklad za “tovar”, “železiarsky tovar”, “účtenky”, “náhradné diely do áut” alebo dokonca “mrazené slede”.

Akonáhle špinavé peniaze prebehli kolieskom medzi offshorovými firmami, putovali na účty do vopred vytipovaných európskych bánk. V prípade tejto schémy to bola súkromná litovská banka Ukio Bankas. A pretože Litva nepoužíva eurá, potrebovala Ukio na medzinárodné platby korešpondenčnú banku v rámci eurozóny. Partnermi sa stali rakúska banka Raiffeisen a nemecká Commerzbank AG. Z rakúskej a nemeckej banky následne putovali už zlegalizované peniaze do zbytku Európy.

Samotní zamestnanci banky Ukio si časom všimli, že niektoré bankové prevody nedávajú zmysel.

Čo je podstatou tejto transakcie? Máme síce zmluvu (v prílohe), ale aby som povedal pravdu, veľmi nechápem, o čo tu ide,” napísal jeden zo zamestnancov a pridal nešťastný emotikon. Nakoniec ale platbu do banky prijal a špinavé peniaze tak mohli vstúpiť na európsky finančný trh.


Zdroje by boli…

Odkiaľ sa všetky tieto špinavé peniaze vzali? Napríklad z ruských firiem, ktorých nelegálne podnikanie popísal ruský právnik Sergej Magnitskij, ktorý za odhalenie štátom organizovaného podvodu zaplatil v roku 2009 životom. Ďalším zdrojom pre práčku organizovanú Vardanyanovou Troika Dialog boli peniaze z predraženého predaja leteckého paliva na najväčšom moskovskom letisku Šeremetevo. Do práčky údajne prúdili aj desiatky miliárd rubľov cez spoločnosť South American Reinsurance Company – cez schému, ktorú vymyslel ruský podnikateľ Sergej Tichomirov, ktorý v súčasnosti v Rusku čaká na súd pre napomáhanie pri vyhýbaní sa plateniu dane a praní peňazí.

Jedným zo zdrojov, z ktorých putovali peniaze do práčky, bol aj predražený letecký benzín na moskovskom letisku Šeremetevo. Táto schéma pripravila ruský štát o viac ako desiatky miliónov rubľov na daniach a zvýšila ceny leteniek. Peniaze z podvodu skončili na účtoch firiem, ktoré tvorili súčasť tejto verzie ruskej práčky. Vardanyan, ktorý vtedy sedel v orgánoch letiska, poprel, že by o tom čokoľvek vedel.

Druhá podvodná schéma, ktorou do práčky značky Troika prúdili financie, sa týka jednej z najväčších ruských poisťovacích spoločností Rosgosstrakh. Tá sa stala obchodným partnerom Troika Dialogu v roku 2004. O päť rokov neskôr obvinili ruské štátne orgány poisťovňu z toho, že napomáha praniu peňazí a vyhýbaniu sa platenia dane. Zhruba 17 miliónov dolárov skončilo na účtoch firiem napojených na práčku peňazí. Vardanyan opäť poprel, že by o tomto podvode vedel, napriek tomu, že bol členom predstavenstva tak pred fungovaním, ako aj po skončení tejto finančnej schémy.

Kým ruský štátny rozpočet kvôli peniazom vytunelovaným prostredníctvom ruskej práčky citeľne utrpel, mocní ľudia ešte viac zbohatli. Najmenej 69 miliónov dolárov doputovalo k Sergejovi Rolduginovi, ruskému čelistovi a jednému z najbližších priateľov Vladimíra Putina. Ten sa preslávil vďaka kauze Panama Papers, v ktorej vyšlo najavo, že dva milióny dolárov, ktoré dostal na svoj účet, pochádzali z podvodnej finančnej schémy, na ktorú upozornil ruský právnik Sergej Magnitskij. Magnitského poslali do väzenia, kde po necelom roku zomrel.

Firmy, na ktoré Magnitskij upozornil, do schémy ruskej práčky značky Troika naliali niekoľko stoviek miliónov dolárov.

Žúr na zámku

Bohatí Rusi s dobrými konexiami si vďaka Vardanyanovmu dôvtipu mohli v zahraničí ukladať peniaze, ktoré potrebovali vyviesť z ekonomicky nevyspytateľného Ruska. Nie vždy išlo o peniaze pochádzajúce z kriminálnej činnosti. Občas sa objavili aj reálne platby za reálne služby alebo tovar. Táto taktika, ktorá kombinuje legálne peniaze so špinavými, čím vyšetrovateľom a daňovým úradom komplikuje pátranie, sa nazýva “vrstvenie”. Takto “vrstvenými” peniazmi podporuje Vardanjan aj svoje charitatívne projekty, ktorými sa prezentuje vo svete ako osvietený filantrop a mecenáš, pri čom sa s ním ukazoval napríklad aj britský princ Charles.

Väčšina prepraných peňazí je v západných ekonomikách investovaná do nehnuteľností, jácht, umenia, školného pre deti prominentov, luxusných výbav bytov alebo sú utrácané za opulentné oslavy narodenín na zámočku poblíž Paríža. Samotný Ruben Vardanyan pripustil, že nie je práve anjel. “V Rusku si môžete vybrať z troch možností. Buď sa stanete revolucionárom, alebo sa odsťahujete, alebo sa podriadite. Tak som sa podriadil. Ale mám svoje vlastné hranice: nikdy som sa nezúčastnil aukcií daní, nikdy som priamo nespolupracoval so zločincami a nie som členom žiadnej politickej strany. Vďaka tomu som sa mohol aj v deväťdesiatych rokoch pohybovať bez ochranky. Snažím sa zachovať si nejaké zásady,” tvrdí Vardanyan.

ilustračný záber, zdroj Flickr

Očistené milióny na slovenských účtoch

Peniaze z práčky značky Troika neobišli ani Slovensko. Celkovo sa ich cez slovenské účty v rôznych bankách prelialo približne 15 miliónov eur. Mnohé z firiem, ktoré v transakciách figurujú ako platcovia nemalých položiek, neexistujú v žiadnych registroch a ich vlastnícka štruktúra sa nedá dohľadať. ICJK má k dispozícii dokument s takmer 550 transakciami, ktoré boli vyplácané z drvivej časti cez litovskú Ukio banku. Pri transakciách vystupujú aj ďalšie litovské komerčné banky UAB Medicinos bankas a AB SEB Bankas, či AB Banko SNORAS.

Populárnou položkou medzi platbami sú napríklad rebríky. Tými sa špeciálne zaoberajú dve slovenské firmy zo zoznamu prijímateľov uniknutých dát. Podľa bankových prevodov mohla jedna z firiem zarobiť viac ako 680 tisíc eur, druhá dokonca celý milión a hoci mala vysoké obraty, zisky vykázala zanedbateľné. Minimálne jedna zo spoločností, ktorá za rebríky platila, dnes už neexistuje a v čase, keď peniaze pristáli na účty, bol v jej vedení Juri Vitman – meno známe ako biely kôň z inej korupčnej schémy, ktorej sa venoval OCCRP.

Podľa prevodov sa u nás stavali aj cesty. Takmer pol milióna však opäť prišlo od už neexistujúcich firiem s prepojením na korupčnú schému, v ktorej figuroval Vitman. Na slovenské účty prišli aj peniaze od firmy, ktorá bola zapletená do podvodov s predraženým benzínom na moskovskom letisku Šeremetevo. Investigatívni novinári z OCCRP zistili, že nastrčená firma mohla peniaze posielať do ďalších podvodných projektov napríklad v Kazachstane. Viac ako 140 tisíc natieklo aj do slovenskej firmy, ktorá je dnes v konkurze, no podľa jej webovej stránky má pobočky práve v Kazachstane, ale aj v Rusku, Ukrajine či Bielorusku.

Za desať rokov stihli slovenskými účtami pretiecť milióny eur. Stratili sa v náhradných dieloch áut, nábytku, v elektrických zariadeniach, lampách, pneumatikách, oblekoch, ale aj v bezpečnostných službách, turizme, vo vzdelaní, mali nimi platiť za okná, chemikálie či víno.

Slovenské banky mali povinnosť viaceré z týchto prevodov nahlásiť ako podozrivé. Európska komisia dokonca sprísňovala pravidlá smernicou, ktorá platí od polovice minulého roka. Aj vďaka posilneným kritériám vytypovali zoznam vysoko rizikových tretích krajín, ktoré majú slabé pravidlá proti praniu špinavých peňazí. Zoznam však členské štáty kritizujú. “Zároveň EK s Európskym orgánom pre bankovníctvo otvorili konanie proti Malte z dôvodu nedodržiavania pravidiel proti praniu špinavých peňazí, podobný postup v súčasnosti prebieha s Estónskom / Dánskom v prípade Danske Bank,” vysvetľuje Natália Podkonická zo Zastúpenia EK na Slovensku a zároveň dodáva: “Komisia navrhla posilnenie úlohy Európskeho orgánu pre bankovníctvo na zlepšenie dohľadu nad praním špinavých peňazí (prebiehajú trialógy). Proti viacerým členským štátom prebiehajú konania vo veci porušenia predpisov, pretože väčšina z nich nebola úplne transponovaná.”

zdroj titulnej fotografie: Edin Pašović (OCCRP)