ilustračný záber (Peter Tkáč)

Zrodení z chaosu: Ako mafie ovládli Slovensko

Pavla Holcová (investigace.cz), Katarína Jánošíková (ICJK.sk), Cecilia Anesi (IRPI.eu)

V politickom prevrate, ktorý odstránil totalitné, policajné režimy vo východnej Európe, našli niektoré z najmocnejších mafiánskych rodín nečakanú príležitosť. Vo vtedajšom Československu využili vysokopostavených priateľov a široký priestor pre naplnenie aj tých najdivokejších snov.

Medzi prvými zločineckými skupinami, ktoré dorazili na Slovensko, boli balkánske. Ich členovia sa zamiešali medzi bežných Juhoslovanov alebo Albáncov, ktorí prišli na Slovensko študovať alebo pracovať v rámci socialistickej výmeny.
Členovia týchto skupín medzi prvými pochopili, že podnikať sa dá aj v komunistickom režime. Postupne začali ovládať kriminálne aktivity, ktoré v tom čase na Slovensku existovali: prostitúciu, hazard alebo ilegálny obchod s valutami.

“Nebol prístup do databáz, pretože tu bola železná opona,” vysvetľuje Jozef Stieranka, bývalý šéf Finančnej polície, dnes profesor Katedry kriminálnej polície Akadémie Policajného zboru v Bratislave. “Nemali sme prístup k tomu, že nejaká osoba bola napríklad v Rakúsku alebo v Nemecku hľadaná pre drogovú trestnú činnosť. Na Slovensku sa schovala pod inú identitu. My sme však takú informáciu nemali. Dokonca tu boli ľudia, ktorých na falošné mená odsúdili a na falošné mená si svoje tresty odsedeli.”

Keď sa Slovensko v roku 1993 osamostatnilo, boli už tieto syndikáty vo svete organizovaného zločinu hlboko zakorenené. Revolúcia im pomohla expandovať. Neskôr sa k Balkáncom pridali aj ďalší, vrátane najmocnejších mafií sveta.
Popularita Slovenska v podsvetí nestála iba na tom, že slovenský právny systém absolútne nebol na medzinárodný organizovaný zločin pripravený.

“Začínalo sa tu úplne odznova,” hovorí Michal Marko z Katedry kriminálnej polície Akadémie Policajného zboru. “Zabehnuté systémy, či už bezpečnostný systém alebo kontrola organizovaného zločinu, sa museli zmeniť a prispôsobiť sa novým podmienkam.”

Mafiám pri zapúšťaní koreňov nepomáhala iba nepripravenosť právneho systému, ale často aj priateľstvá s vplyvnými ľuďmi, a to vrátane bývalého premiéra či sudcu Najvyššieho súdu. Výsledkom bolo prepojenie medzi organizovaným zločinom a politikou, ktoré je mimoriadne ťažké rozbiť.
Takéto spojenie môže byť aj smrtiace. Keď Ján Kuciak spolu s OCCRP (Organized Crime and Corruption Reporting Project) a s investigace.cz začal mapovať organizovaný zločin na Slovensku, zameral sa okrem albánskej mafie aj na taliansku ‘Ndranghetu, jednu z najmocnejších zločineckých skupín na svete. Hotový, zredigovaný text o napojení ‘Ndranghety na Úrad vlády už jeho autor nikdy nevidel – spolu s jeho snúbenicou Martinou Kušnírovou ho 21. februára 2018 zavraždili v ich vlastnom dome.

investigace.cz: Jan Kuciak a náš poslední nedokončený článek

Z úkladnej vraždy obvinili štyroch ľudí. O tom, kto si ju u nich objednal, existujú zatiaľ iba dohady. Prípad však vyvolal aj ďalšie kľúčové otázky: Prečo si medzinárodné mafie tak obľúbili Slovensko? Ako hlboko zasahujú ich chápadlá do politiky, verejného života a ekonomiky? Ako ovplyvnia budúcnosť Slovenska? A hlavne, dočkajú sa niekedy rodiny Jána a Martiny spravodlivosti?

Čo ak niekto vynáša?

Keď sa Slovensko v roku 1993 osamostatnilo, nebolo pripravené riešiť organizovaný zločin. Väčšina policajtov, prokurátorov alebo sudcov nevedela, ako tento typ medzinárodného zločinu vyšetrovať a stíhať. Niektorým vyšetrovateľom chýbali aj základné znalosti o globálnych zločineckých skupinách, ktoré operovali na ich území. Iní boli priveľmi skorumpovaní, aby ich to vôbec zaujímalo.
Napríklad v Taliansku mala v tom čase slovenská polícia natoľko zlú povesť, že talianski vyšetrovatelia s ňou odmietali zdieľať akékoľvek informácie. Báli sa, aby neunikli priamo k zločincom, ktorých stíhali. Situácia sa oveľa nezlepšila ani po dvoch dekádach.

V roku 2015 americké Ministerstvo zahraničných vecí označilo Slovensko za “krajinu primárneho záujmu”. V jeho stratégii na kontrolu medzinárodnej protidrogovej politiky vystupovalo Slovensko ako krajina, ktorá má “vysoký stupeň domáceho i zahraničného organizovaného zločinu, predovšetkým z východnej a juhovýchodnej Európy”.
Slovensko považovali za “tranzitnú a cieľovú krajinu pre falšovaný a pašovaný tovar, krádeže áut, podvody s DPH a obchodovanie s ľuďmi, zbraňami i drogami”. Organizovaný zločin sa podieľal aj na praní peňazí pochádzajúcich z týchto zločinov.

kravy.peter.kováč

zdroj: Bundesarchiv Bild 183-1989-1118-028, Berlin, Grenzübergang Bornholmer Straße

Zlaté deväťdesiate

Po páde komunizmu dorazila na Slovensko nová vlna ľudí z medzinárodného podsvetia. Mnohí z nich boli etnickí Albánci. Tí, ktorí prišli priamo z Albánska sa uchytili veľmi rýchle.
V časoch, keď bolo Albánsko pod vedením svojho paranoického vodcu Envera Hoxhu izolované od sveta, museli sa Albánci v bežnom živote aj v sivej ekonomike spoliehať na rodinné väzby.
Keď potom krajina v turbulentnom procese prechádzala k demokracii, jej ekonomika skolabovala v dôsledku pyramídových hier, takzvaných “investičných lietadiel”. V roku 1997 prepukli občianske nepokoje, padla vláda a približne dvetisíc ľudí prišlo o život. Väčšina Albáncov prišla o celoživotné úspory a nemala viac čo stratiť. Vydali sa hľadať nové začiatky v zahraničí. Niektorí sa pridali k mafiám, ktoré sa postupne usadili po celom svete. Časť z nich našla bezpečné útočisko na Slovensku.

Slovenské útočisko bolo bezpečné do takej miery, že jeden zo šéfov kosovsko-albánskej mafie a pašerák heroínu údajne udržiaval kamarátske kontakty so sudcom Najvyššieho súdu Štefanom Harabinom, neskorším ministrom spravodlivosti, predsedom Najvyššieho súdu a súčasným kandidátom na prezidenta republiky.
Tento drogový boss, Baki Sadiki, bol na základe medzinárodného zatykača zadržaný v Kosove a vydaný na Slovensko. Tu si odpykáva 22-ročný trest za pašovanie veľkého množstva heroínu z Turecka na Slovensko.
V roku 1994 zachytil policajný odposluch priateľskú konverzáciu medzi Harabinom a Sadikim. Keď sa prepis nahrávky dostal na verejnosť, vyvolal škandál. Harabin pôvodne vysvetľoval nahrávku tým, že sa dobre pozná so Sadikiho manželkou z čias, keď zaňho ešte nebola vydatá. Neskôr sa obmedzil na stručné vyjadrenie, že Sadikiho nepozná.

Keď sa Harabin opäť stal predsedom Najvyššieho súdu, zažaloval Generálnu prokuratúru za to, že vtedajší generálny prokurátor Dobroslav Trnka nepriamo potvrdil pravosť odposluchu. Podľa Harabina to nielen poškodilo jeho dobré meno, ale bolo to aj procesným pochybením. Harabin spor vyhral a súd mu priklepol odškodné vo výške 150 tisíc eur.  Generálna prokuratúra sa odvolala. Harabin navyše médiám rozoslal predžalobnú výzvu, v ktorej od nich za sériu článkov, ktoré ho spájali s organizovaným zločinom, žiadal 200 tisíc eur.
Podľa diplomatických depeší uverejnených na serveri WikiLeaks bol práve Harabin aj za snahami, ktoré mali viesť k zrušeniu Špeciálneho súdu, ktorý má na starosti korupciu a organizovaný zločin. Depeša uvádza, že Harabin navrhol aj zmeny v trestnom zákone, ktoré by znížili sadzby pre recidivistov a obmedzili nástroje na ich stíhanie.

“Baki Sadiki je príkladnou ukážkou toho, ako v tichosti fungovali väzby medzi mafiánmi usadenými na Slovensku a justíciou či politikmi,” hovorí publicista a politický komentátor Marián Leško. “Pravosť uniknutého telefonátu, kde sa so Sadikim rozpráva ako blízky kamarát, nikdy nikto nevyvrátil.  Harabin uspel iba v spore, kde napadol, že rozhovor unikol z Generálnej prokuratúry na verejnosť. O jeho pravosti či nepravosti však rozhodnutie vôbec nepojednáva.”

Harabin neuspel vo voľbe na post predsedu Najvyššieho súdu v roku 2015, zostal tam ako radový sudca.

V súčasnosti obchádza Slovensko so svojou prezidentskou kampaňou a na otázky o jeho vzťahu so Sadikim odpovedal, že “som sa nikdy s ním nerozprával. Tvorcami tej nahrávky sú Lipšic, Kaliňák a prilepil sa na nich Trnka. Ja viem ako mám žalovať a čo mam žalovať,” dodal po otázke, prečo na súde nenapadol pravosť nahrávky, ale iba to, že Trnka nepriamo potvrdil, že existuje.

Dobré občianstvo

Slovenský pas, ktorý zaručuje voľný pohyb po celej Európskej únii, sa stal medzi vychádzajúcimi hviezdami drogového biznisu mimoriadne žiadaným tovarom. Napriek tomu, že ľudia, ktorí nemajú čistý register trestov, by nemali mať možnosť získať slovenské občianstvo, spôsoby, ako to obísť, sa napokon našli.
Dragoslav Kosmajac je údajným zakladateľom balkánskej drogovej cesty a jediným Srbom, ktorý spolupracoval priamo s legendárnym kolumbijským kokaínovým kráľom Pablom Escobarom. Slovenské občianstvo získal v Bratislave v roku 2004.
To, že je Kosmajac slovenský občan, sa dostalo do povedomia v roku 2014, keď ho predseda srbskej vlády Aleksandar Vučič označil za najväčšieho balkánskeho narkobaróna. Okamžite po tomto vyhlásení Kosmajac ušiel zo Srbska do Čiernej Hory. Na hraniciach sa preukázal slovenským pasom. Hoci sa neskôr vrátil do Srbska, nikdy už nebol obvinený z obchodovania s drogami.
V okamžitej reakcii na Kosmajacov útek sa slovenská vláda rozhodla sprísniť zákon o udeľovaní občianstva, no už v roku 2006 získal slovenské občianstvo ďalší srbský narkobarón Darko Šarič.

Šariča zatkli v roku 2013 v Čiernej Hore na základe medzinárodného zatykača. Obvinili ho z obchodovania s drogami a prania peňazí. Následne ho vydali do Srbska, kde ho po zdĺhavom procese odsúdili na 20 rokov väzenia. Po odvolaní mu znížili trest na 15 rokov.

investigace.cz: Balkánští narkobaroni v Praze – Život a dílo Darko Šariće

“Ako je možné, že si títo ľudia kupovali – iné slovo na to nemám – slovenské pasy? Nemám pochybnosti, že na tom niekto poriadne zarobil,” povedal v roku 2014 minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák novinárom po stretnutí s prezidentom Andrejom Kiskom v Grasalkovičovom paláci.
Právny zástupca Darka Šariča na otázky novinárov o slovenskom občianstve nereagoval.

Kaufen! Kaufen! Kaufen!

Na Slovensko neprišli len bývalí Juhoslovania alebo Albánci, miesta tu bolo dosť pre všetkých.
“Pád berlínskeho múru a rozpad Sovietskeho zväzu v deväťdesiatych rokoch predznamenali otvorenie sa východnej Európy svetu, a to znamenalo nové príležitosti pre organizovaný zločin,” tvrdí český kriminológ Petr Kupka.
V deň, keď padal berlínsky múr, nahrala nemecká polícia rozhovor medzi členmi talianskej ‘Ndranghety. Jeden z jej predstaviteľov na nahrávke prikazuje svojmu nemeckému partnerovi: “Kaufen! Kaufen! Kaufen! – Kupuj!

Je jasné, čo tým chcel povedať. Nastal čas na expanziu. ‘Ndrangheta sa obzerala po nových príležitostiach, kde by mohla investovať peniaze, ktoré zarobila únosmi bohatých ľudí. Opustené budovy východného Berlína či Prahy boli na takú transakciu ideálne.
A to bol iba začiatok. Brány do východnej Európy, vrátane Slovenska, sa otvárali.

berlin wall

zdroj: Peter Kováč

Kokaínoví kovboji

‘Ndrangheta je jediná talianska zločinecká organizácia, ktorá si zakladá na prísnej rodinnej štruktúre. Centrom ‘Ndranghety je Kalábria na juhu Talianska, odkiaľ vysiela svojich členov do zahraničia, aby tam rozširovali pôsobnosť tejto mafie. No aj v týchto prípadoch prebieha väčšina plánovania a rozhodovania doma, v južnom Taliansku.

“‘Ndranghetisti zostávajú svojou hlavou doma, v Kalábrii. Práve tam sa plánuje, ako dobyť svet,” vysvetľuje Giuseppe Lombardo, jeden z najlepších kalábrijských protimafiánskych prokurátorov. “Jednotlivé bunky ‘Ndranghety sa rozširujú po celom svete a každá z nich má svoje úlohy: infiltrovať, investovať a rásť, čo sa týka vplyvu a bohatstva. Idea za tým je, že sa postupne majú stať efektívnymi aj bez následných kontrol z riaditeľstva ‘Ndranghety,” dodáva s miernou nadsádzkou Lombardo. “Jednotlivé bunky ‘Ndranghety sa správajú ako kapitálové podniky a dokonca tak často aj pôsobia. Investujú v rôznych odvetviach, od poľnohospodárstva po gastronómiu, od zelených energií po financie, od vzdelávania po poradenstvo.”

Niekedy však jednotlivé ‘Ndranghetistické rodiny utekajú z Talianska aj z banálnejších dôvodov.  
Na konci osemdesiatych rokov sa ńdranghetistický klan Gallicianovcov presťahoval do Švajčiarska, neďaleko mestečka Visp. Spolu s nimi šli aj ich priatelia, rodina Rodovcov.
Utekali pred krvavou mafiánskou vojnou, ktorá práve prebiehala u nich doma. Zároveň sa chceli poobzerať po nových príležitostiach v krajine, ktorá bola citeľne bohatšia ako vidiecka Kalábria.
Jeden z členov rodiny, Diego, bol skúseným chovateľom dobytka. Na začiatku deväťdesiatych rokov sa presťahoval na Slovensko. Nakúpil pozemky a začal robiť to, v čom bol dobrý – chovať kravy. Postupne zbohatol. Rodovci sa na Slovensku usadili a prosperovali. Dnes riadia nezanedbateľnú časť poľnohospodárstva na východnom Slovensku.

investigace.cz: Italské farmy na slovenské půdě

Policajní vyšetrovatelia z rodnej kalábrijskej dediny Rodovcov, ktorí z bezpečnostných dôvodov hovoria anonymne, vysvetlili našim talianskym kolegom, že v dedine všetci vedia, ako veľmi Rodovci na Slovensku zbohatli. Zatiaľ sa nepodarilo dokázať, že by bol za ich majetkom organizovaný zločin.

Právny zástupca Diega Rodu na otázky IRPI odpovedal, že obvinenia z údajného napojenia na organizovaný zločin, sú neopodstatnené. “V tomto bode zdôrazňujem, že pán Roda v Taliansku nikdy nebol vyšetrovaný za takúto vec. Stačilo by, aby si slovenské orgány vyžiadali tieto informácie od talianskych orgánov,” uviedol advokát.

“Kým sme sa tu v Kalábrii zameriavali na Rodovcov hneď pri dvoch policajných operáciách, na ich príbuzných na Slovensku sme vôbec nemali dosah,” vysvetľuje Antonio De Bernardo, popredný protimafiánsky prokurátor v Kalábrii. “Akonáhle sa Taliani odsťahujú z Talianska – čo obzvlášť platí pre mafiosi – je pre nás dosť obtiažne vyšetrovať ich a sledovať, čo robia. Dnes už prevádzkuje ‘Ndrangheta medzinárodný zločinecký holding všade po celom svete, lenže my máme problém ju v tomto dosiahnuť. Väčšina krajín totiž nepozná právnu kvalifikáciu zločinu spolčovania sa s mafiou,” dodáva De Bernardo. 

A tak mimo dosahu talianskych vyšetrovateľov Diego Roda postupne budoval svoje impérium. Ako jeho biznis rástol, obzeral sa po nových talentoch, a to opäť z Kalábrie. Jeho podnikanie sa čoskoro rozšírilo o ďalšiu rodinu – o Vadalovcov.
Antonino Vadala, kalábrijský chovateľ dobytka sa do rodiny Rodovcov priženil, keď si vzal Elisabettu Roda. Párik sa usadil na Slovensku.
Vadalovci i Rodovci čoskoro získali vplyvných obchodných spojencov. Vadalovci sa stali obchodnými partnermi syna Viliama Jasaňa, poslanca národnej rady za Smer-SD a tajomníka bezpečnostnej rady štátu.
Rodovci zasa šli do spoločného projektu s Vladimírom Černekom, ktorý bol poradcom ministra Ľubomíra Jahnátka pre oblasť energetiky. Jahnátek, bývalý minister hospodárstva i pôdohospodárstva vo vláde Roberta Fica, je v súčasnosti šéfom Úradu pre reguláciu sieťových odvetví.

Bývala topmodelka Mária Trošková bola Vadalova obchodná partnerka a partnerstvo takmer skončilo aj svadbou. Neskôr bola Trošková osobnou asistentkou vtedajšieho premiéra a predsedu strany Smer-SD Roberta Fica. Vláda odmietla odpovedať na otázku, či mala bezpečnostnú previerku, keďže sa zúčastňovala významných stretnutí s európskymi politikmi a bezpečnostnými radami. Cez Troškovú mohla ‘Ndrangheta získavať prístup k citlivým údajom.

Na Facebooku má Vadala medzi priateľmi aj politikov zo strany Smer alebo im blízkych ľudí. Pozitívne komentoval regionálnu kampaň počas volieb a nazýval Smer “moja strana”, obraňoval ju v diskusiách a tešil sa, keď Smer v roku 2016 vyhral voľby.
Antonino Vadala zohral jednu z kľúčových úloh v príbehu Jána Kuciaka.  Práve o ňom a jeho prepojení na predsedu slovenskej vlády Roberta Fica pripravoval sériu článkov, keď ho zavraždili.

Vzniklo v spolupráci investigace.cz, ICJK.sk, IRPI.eu a OCCRP.org